Eva a jablko

V Maroku medzi púštnymi kmeňmi sa traduje tento príbeh o dedičnom hriechu.

Eva sa prechádzala po rajskej záhrade, keď sa k nej priblížil had.

„Zjedz toto jablko,“ vraví jej. Eva poučená Bohom, odmietla.

„Zjedz toto jablko,“ nalieha had, „musíš byť ešte krajšia, aby si sa viac páčila Adamovi.

„To nepotrebujem,“ hovorí Eva. „Veď on aj tak nemá inú ženu okrem mňa.“

Had sa zasmial: „Jasné, že má.“

Eva mu neuverila, a tak ju odviedol na kopec, na ktorého vrchole bolo jazero.

„Skrýva sa v tejto jaskyni, Adam ju tam ukryl pred tebou.“

Eva sa sklonila nad hladinu a uvidela v nej obraz krásnej ženy. V tej chvíli sa rozhodla zjesť jablko, ktoré jej ponúkol had.

Podľa toho istého marockého kmeňa sa do raja vráti každý, kto v odraze vodnej hladiny spozná svoj obraz a stratí strach zo samého seba.

Každý sme ceruzkou, ktorou Boh píše príbeh

24 ročný chlapec, ktorý cestoval vlakom so svojím otcom sa pozeral von z okna a kričal:

„Otec pozri na tie nádherné stromy! A ako utekajú dozadu, to je úžasné!“

Otec sa len usmieval a bolo vidno, že mu šťastím žiarila tvár. No mladý pár, ktorý sedel s nimi v kupé, sa na mladého chlapca pozeral s poľutovaním a obaja krútili hlavou.

Chlapec znova vykríkol: „Otec pozri oblaky utekajú zarovno s nami!“

Táto veta bola už priveľa na mladý pár a tak sa rozhodli, že dohovoria chlapcovmu otcovi. „Pane, prečo nezoberiete syna k nejakému dobrému doktorovi?“ Otec sa len usmial a povedal: „ Zobral som ho a práve sa vraciame z nemocnice. Môj syn bol slepý od narodenia a dnes vidí svet prvý krát. V nemocnici dostal nové oči.“

Každá osoba na tejto planéte ma svoj vlastný príbeh. Preto nesúďte ľudí pred tým, než spoznáte ich skutočný príbeh. Pravda vás môže prekvapiť.

 

Neznámy autor.

Mrkva, vajíčko a kávové zrná

Jedného dňa sa dcéra sťažovala svojmu otcovi, že má mizerný život a nevie ako sa má so všetkými problémami vysporiadať. Sťažovala sa, že je už unavená sa stále s niekým hádať a bojovať.  Ako náhle vyrieši jeden problém, druhý už je na ceste.

Jej otec, ktorý pracoval ako šéf kuchár, jej navrhol, aby šla s ním ráno do práce. Dcéra nechápavo súhlasila a tak prišla ráno k otcovi. Otec naplnil tri veľké hrnce vodou a každý z nich dal variť. Keď voda v každom hrnci začala vrieť, do prvého hodil mrkvu, do druhého vajíčka a do posledného kávové zrná. Niekoľko minút ich nechal variť s tým, že počas varenia s dcérou neprehovoril ani slovo. Tá začínala byť nedočkavá a nervózne čakala, čo sa bude diať.

Po 20 minútach otec vypol variče. Z prvého hrnca vytiahol mrkvu a umiestnil ju do misky. Z druhého hrnca vytiahol vajíčka, ktoré dal taktiež do misky. Z posledného hrnca nabral šálku kávy. V tom sa otočil na dcéru a spýtal sa jej: „Dcéra moja, čo vidíš?“ Ona mu na to odpovedala: „mrkvu, vajíčka a kávu“.

„Pozri sa bližšie a chyť si mrkvu.“ Povedal otec. Dcéra zobrala mrkvu do rúk a zistila, že bola mäkká. Potom jej otec navrhol, aby zobrala do rúk vajíčka a skúsila ich rozbiť. Tak aj urobila. Rozbila vajíčka, očistila ich od škrupiny a v ruke jej zostalo natvrdo uvarené vajíčko. Nakoniec jej otec navrhol, aby si odpila z kávy. Bohatá aróma a chuť kávy jej vyčarovala úsmev na tvári.

Dcéra nechápala, čo jej tým chcel otec naznačiť a tak sa ho spýtala: „Otec, čo to má znamenať?“ V tom jej otec začal vysvetľovať: „Mrkva, vajíčka aj kávové zrná čelili rovnakej nepriazni osudu – vriacej vode. A každé z nich reagovalo rozdielnym spôsobom. Mrkva boli silná, tvrdá a nemilosrdná, ale vriaca voda ju premenila na mäkkú a slabú.

Vajíčko bolo veľmi krehké a jeho jemnučká vonkajšia škrupinka chránila jeho vnútro až dovtedy, dokiaľ sa nevystavilo nepriazni vriacej vody. Vriaca voda premenila jeho vnútro na tvrdé, silné a odolné.

Kávové zrná boli výnimočné a jedinečné. Po tom ako boli vystavené nepriazni vriacej vody, zmenili vodu a vytvorili niečo úplne nové.

Na to sa otec spýtal dcéry: „Ktoré si ty?“ Keď nepriazeň osudu klope na tvoje dvere, ako zareaguješ? Ako mrkva, vajíčka či kávové zrná?“

Dcéra moja, v živote sa dejú okolo nás rôzne veci. Prežívame zlé ale aj dobré udalosti no len na jednej veci skutočne záleží. Na tom, ako tieto udalosti zmenia naše myšlienky a naše vnútro. Či zmäkneme ako mrkva, či nás posilnia ako vajíčko, alebo či my zmeníme ich a vytvoríme z nich niečo nové.

 

Neznámy autor.

 

Prosba o odpustenie

Mladá žena sa ponáhľala po ceste a nechtiac vrazila do malého chlapca. Usmiala sa a povedala: „Dúfam, že som ti neublížila. Je mi to ľúto, odpusť prosím.“ Malý chlapec na ňu s údivom hľadel.

Keď žena odišla povedal kamarátovi: „To je prvý raz, čo ma niekto prosil o odpustenie. Ver mi, žeby som  za to dal aj svoj nový bicykel.“

Výchova ide najrýchlejšie cez príklad.

 

Príbeh z knihy – Denná cesta k Otcovi

Zamilovanosť a manželstvo

Jedného dňa sa študent spýtal svojho učiteľa: „Učiteľu, čo je to zamilovanosť?“

Učiteľ mu odpovedal: „Skôr, ako ti odpoviem na tvoju otázku, choď na pole, nájdi tú najväčšiu pšenicu a vráť sa späť. Ale pravidlo je, že cez pole môžeš prejsť iba raz. Nemôžeš sa v poli vrátiť, aby si splnil svoju úlohu, čo najlepšie.“

Študent teda išiel na pole. Keď prechádzal prvým radom, uvidel krásnu veľkú pšenicu. Ako k nej podišiel, zamyslel sa…Možno neskôr uvidím ešte väčšiu ako je táto. O chvíľu skutočne uvidel väčšiu, ale opäť sa zastavil a pomyslel si, že možno tam ďalej bude predsa len ešte väčšia, a tak ju neodtrhol.

Neskôr, keď už prešiel viac ako polovicu poľa, začal si uvedomovať, že pšenica, ktorou prechádza nie je zďaleka taká veľká ako tá, ktorú videl na začiatku svojej cesty. Pochopil, že o tú najväčšiu už prišiel a ľutoval, ako sa rozhodol.

Prešiel teda poľom a vrátil sa k učiteľovi späť s prázdnymi rukami.

Učiteľ mu povedal: „Tak toto je zamilovanosť…Neprestávaš stále hľadať tú lepšiu. Až neskôr pochopíš, že si prepásol toho najlepšieho človeka…“

„A čo je potom manželstvo?“ opýtal sa zvedavo študent.

Učiteľ mu odpovedal: „Skôr ako ti poviem odpoveď, choď na kukuričné pole, nájdi tú najväčšiu kukuricu a vráť sa. Ale pravidlo je rovnaké: Môžeš prejsť poľom iba raz. Nesmieš sa vracať.“

Študent teda išiel na pole. Tento krát už bol pripravený neurobiť tú istú chybu. Keď sa dostal do polovice poľa, vybral si stredne veľkú kukuricu, s ktorou bol spokojný a šiel späť k učiteľovi.

Učiteľ mu povedal: „Dnes si priniesol kukuricu. Hľadal si takú, ktorá je pekná a veríš, že je to tá najlepšia, akú si mohol dostať…. To je manželstvo. Človek prestane hľadať a úprimne verí, že našiel to najlepšie, čo mohol.“

 

Zdroj: eduworld.sk

Tvoj život je najmocnejší dôkaz

Pamätajme na to, že život veriacich je najmocnejší dôkaz pre kresťanstvo. Povrchná kresťanská povaha narobí vo svete viacej škody než povaha svetáka. Všetky napísané knihy nevykonajú toľko ako svätý život. Ľudia neuveria tomu, čo kazateľ hovorí, ale tomu, čo žije Cirkev.

Aj na tvojom svedectve záleží a počíta sa s ním.

 

Príbeh z knihy – Denná cesta k Otcovi

Načo?

Padla na mňa strašná únava.

A zdalo sa mi jednoduchšie priznať si, že som ako Bohom opustený. Lebo som sa cítil ako bez svorníka a nič sa už vo mne neozývalo.

Zmĺkol hlas hovoriaci v tichu. A keď vyšiel na najvyššiu vežu, zamyslel som sa: „Načo tie hviezdy?“

A pohľadom premeriavajúc svoje panstvá, pýtal som sa: „Načo tie panstvá?“ A ako stúpal žalospev z usínajúceho mesta, dával som si otázku:  „Načo ten nárek?“ Bol som stratený ako cudzinec v nesúrodom dave, nepoznajúci jeho reč.

Bol som ako oblek, z ktorého sa ktosi vyzliekol.

Strhaný a sám. Podobal som sa neobývanému domu. Spoznal som nudu, ktorá prichádza predovšetkým vtedy, keď stratíme Boha.

 

Antoine de Saint Exupéry