Sv. Ján XXIII.

Angelo Giuseppe Roncalli sa narodil v Sotto il Monte (v diecéze a provincii Bergamo) 25. novembra 1881 ako štvrté z trinástich detí. Bol pokrstený v ten istý deň. Vo farnosti, ktorú viedol znamenitý kňaz Francesco Rebuzzini, získal neuveriteľný znak Cirkvi ako charakterové znamenie, ktoré mu bolo oporou v ťažkostiach a oduševňovalo ho v apoštolskej práci.

Čítaj ďalej …

 

Zdroj: Životopisysvätých.sk

Mrkva, vajíčko a kávové zrná

Jedného dňa sa dcéra sťažovala svojmu otcovi, že má mizerný život a nevie ako sa má so všetkými problémami vysporiadať. Sťažovala sa, že je už unavená sa stále s niekým hádať a bojovať.  Ako náhle vyrieši jeden problém, druhý už je na ceste.

Jej otec, ktorý pracoval ako šéf kuchár, jej navrhol, aby šla s ním ráno do práce. Dcéra nechápavo súhlasila a tak prišla ráno k otcovi. Otec naplnil tri veľké hrnce vodou a každý z nich dal variť. Keď voda v každom hrnci začala vrieť, do prvého hodil mrkvu, do druhého vajíčka a do posledného kávové zrná. Niekoľko minút ich nechal variť s tým, že počas varenia s dcérou neprehovoril ani slovo. Tá začínala byť nedočkavá a nervózne čakala, čo sa bude diať.

Po 20 minútach otec vypol variče. Z prvého hrnca vytiahol mrkvu a umiestnil ju do misky. Z druhého hrnca vytiahol vajíčka, ktoré dal taktiež do misky. Z posledného hrnca nabral šálku kávy. V tom sa otočil na dcéru a spýtal sa jej: „Dcéra moja, čo vidíš?“ Ona mu na to odpovedala: „mrkvu, vajíčka a kávu“.

„Pozri sa bližšie a chyť si mrkvu.“ Povedal otec. Dcéra zobrala mrkvu do rúk a zistila, že bola mäkká. Potom jej otec navrhol, aby zobrala do rúk vajíčka a skúsila ich rozbiť. Tak aj urobila. Rozbila vajíčka, očistila ich od škrupiny a v ruke jej zostalo natvrdo uvarené vajíčko. Nakoniec jej otec navrhol, aby si odpila z kávy. Bohatá aróma a chuť kávy jej vyčarovala úsmev na tvári.

Dcéra nechápala, čo jej tým chcel otec naznačiť a tak sa ho spýtala: „Otec, čo to má znamenať?“ V tom jej otec začal vysvetľovať: „Mrkva, vajíčka aj kávové zrná čelili rovnakej nepriazni osudu – vriacej vode. A každé z nich reagovalo rozdielnym spôsobom. Mrkva boli silná, tvrdá a nemilosrdná, ale vriaca voda ju premenila na mäkkú a slabú.

Vajíčko bolo veľmi krehké a jeho jemnučká vonkajšia škrupinka chránila jeho vnútro až dovtedy, dokiaľ sa nevystavilo nepriazni vriacej vody. Vriaca voda premenila jeho vnútro na tvrdé, silné a odolné.

Kávové zrná boli výnimočné a jedinečné. Po tom ako boli vystavené nepriazni vriacej vody, zmenili vodu a vytvorili niečo úplne nové.

Na to sa otec spýtal dcéry: „Ktoré si ty?“ Keď nepriazeň osudu klope na tvoje dvere, ako zareaguješ? Ako mrkva, vajíčka či kávové zrná?“

Dcéra moja, v živote sa dejú okolo nás rôzne veci. Prežívame zlé ale aj dobré udalosti no len na jednej veci skutočne záleží. Na tom, ako tieto udalosti zmenia naše myšlienky a naše vnútro. Či zmäkneme ako mrkva, či nás posilnia ako vajíčko, alebo či my zmeníme ich a vytvoríme z nich niečo nové.

 

Neznámy autor.

 

Mňa sa to netýka

Keď nacisti brali komunistov, mlčal som, lebo som nebol nijaký komunista. Keď zatvárali sociálnych demokratov, mlčal som, lebo som nebol sociálny demokrat. Keď odstraňovali katolíkov, neprotestoval som, lebo som nepatril ku katolíkom. Keď prišli po mňa, nebolo už nikoho, kto by sa ma mohol  zastať.

Príbeh z knihy Denná cesta k Otcovi

Zlatá medaila

Bolo to na olympijských hrách v roku 1928 v Amsterdame. V šerme stáli proti sebe Talian a Francúz Gaudin. Šlo o zlatú medailu. Obaja muži šermovali ako zúriví a diváci sa pozerali so zatajeným dychom. Francúz mal zlú pozíciu, lebo dlhý Talian mal nad ním veľkú prevahu v dosahu. Gaudin útočil čoraz prudšie, takže útok a odraz nasledovali bleskurýchle za sebou.

Tu zrazu zasiahli rozhodcovia. Prestávka! Jeden z nich sa domnieval, že videl, ako Talian Francúza zasiahol. Radmi divákov prešla vlna povzdychu. Ak Francúz dostal zásah, bola zlatá medaila stratená…
Konečne sa rozhodcovia dohodli. Ich hovorca vystúpil a oznámil: „Nijaký zásah!“ Diváci si vydýchli.

Vtedy si Francúz strhol prilbu, zdvihol fleuret na hruď, podišiel o krok k rozhodcom a povedal: „Je suis touché – zasiahol ma!“
Rozhodcovský rozsudok bol v jeho prospech, no on ho neprijal. Pravda bola preňho cennejšia ako ľsťou získaná zlatá medaila.

Spravodlivý a charakterný človek hovorí pravdu, koná spravodlivo a žije v pravde. Na pravdivý život treba mať silu a odvahu. Mnohí z nás vypočítavo alebo zbabelo cúvnu.

Ak máš dar viery a poznáš Pravdu – a nežiješ podľa nej… nezdá sa ti to hlúpe a zbabelé? Neklam sám seba, že si „nevidel zásah“, že si nepočul, ako máš žiť. V  tomto prípade pravda = život … večný.

Príbeh z ruksak.sk

Odvaha

Kardinál Alexander Farnese (neskorší pápež Pavol III.) bol veľmi štedrý. Raz ho istá chudobná matka poprosila o päť strieborniakov, ktoré vo svojej veľkej núdzi nevyhnutne potrebovala. Kardinál poslal svojho sekretára, ktorý jej priniesol 50 strieborniakov.
„To je omyl,“ povedala chudobná žena. No sekretár ukázal lístok, na ktorý kardinál naozaj napísal 50. Dobrá žena sa s tým lístkom vybrala za kardinálom. „Eminencia,“ povedala, „pomýlili ste sa o jednu nulu!“
„Naozaj, máte pravdu!“ odpovedal kardinál. Vzal pero a s úsmevom pripísal ešte jednu nulu. Žena s dojatím čítala: 500 strieborniakov.

Odvaha môže mať rôzne formy. Jednou z nich je aj veľkodušnosť – odvaha použiť na veľký cieľ veľkorysé prostriedky, odvaha rozdávať.
Druhým ľuďom môžeš darovať niečo zo svojho majetku, niečo zo svojich vedomostí, ale najväčšiu odvahu dokážeš, ak s láskou daruješ sám seba…

Príbeh z ruksak.sk