O učení pravdy

Náš rozum a naše zmysly nás často klamú a málo vidia.

Aká to nemúdrosť, že nedbáme o užitočné a potrebné veci, a zháňame sa po márnych a hriešnych.

Z jedného Slova povstalo všetko a všetko hlása opäť to jedno Slovo, ktoré je „od počiatku“ (Jn 8, 25) a stále sa nám prihovára.

Bez neho nikto nič nerozumie a o ničom nesúdi správne.

Komu je toto jedno všetkým, kto všetko vzťahuje na tohto jedného a všetko vidí v tomto jednom, ten môže mať srdce ustálené a v Bohu požívať trvalý pokoj.

Ó, pravda, Bože! Zjednoť ma so sebou večnou láskou!

Nech umĺknu všetci učenci, nech stíchnu pred tebou i všetky stvorenia, ty sám hovor ku mne.

Čistý, jednoduchý a pevný duch nie je roztržitý, i keď vykonáva mnohé práce, lebo koná všetko na Božiu slávu a nepodlieha sebaláske, v ničom nehľadá seba.

Čo ti viac prekáža a čo ťa väčšmi obťažuje ako neumŕtvená žiadosť tvojho srdca?

Dobrý a nábožný človek usporiada každé svoje dielo najprv vo svojom vnútri a len potom ho uskutočňuje.

A nedá sa svojím dielom zvádzať k túžbam hriešnej náklonnosti, ale ho podrobuje rozvážnemu súdu zdravého rozumu.

Kto podstupuje ťažšie boje ako ten, kto sa usiluje premôcť samého seba?

A to by malo byť našou úlohou: premáhať samých seba, zo dňa na deň nadobúdať nad sebou väčšiu moc, a atak a zdokonaľovať.

Pokorné poznávanie seba je istejšou cestou k Bohu než hlboké vedecké skúmanie.

Nemáme zavrhovať vedomosť alebo akúkoľvek prostú znalosť vecí, ktorá sama osebe je dobrá a Bohom daná, ale vždy treba dať prednosť dobrému svedomiu a čnostnému životu.

Ale pretože mnohí sa väčšmi usilujú mnoho vedieť, než dobre žiť, často blúdia a neprinášajú takmer nijaké alebo len nepatrné ovocie.

Keby toľkú usilovnosť vynakladali na vykorenenie hriechov a na zakorenenie čností ako na učené hádky, nebolo by toľko zla a pohoršenia medzi ľuďom a toľko nezriadeností v spoločenstvách.

Iste, keď príde súdny deň, nebudú sa nás spytovať, čo sme čítali, ale čo sme robili, nie ako pekne sme hovorili, ale ako nábožne sme žili.

Naozaj veľký je len ten, kto má veľkú lásku.

Naozaj veľký je, kto sa cíti malý a za nič pokladá vrchol slávy sveta.

Naozaj múdry je, kto všetko pozemské „pokladá za odpadky, aby získal Krista“ (Flp 3, 8).

A naozaj dobre poučený je, kto plní Božiu vôľu a svojej vôle sa zrieka.

 

Myšlienky z knihy Nasledovanie Krista  (Tomáš Kempenský).