Posledný v triede

Keď bol Ján Krstiteľ Vianney, budúci arský farár, seminaristom, mal veľké problémy s učením. Nevedel pochopiť ani tie najjednoduchšie pojmy. Predstavení seminára ho poslali niekoľkokrát domov. Ale on stále naliehal, že chce pokračovať. Keď mal dvadsaťjeden rokov, sedával v triede s chlapcami, ktorí boli od neho o desať rokov mladší. Jeden z nich, jedenásťročný, mu začal pomáhať v učení.

Ján Krstiteľ Vianney bol veľmi vďačný svojmu malému učiteľovi, ale problémy pretrvávali: nechápal, nepamätal si, klesal na mysli, zajakal sa.

Chlapec sa na to sťažoval svojim spolužiakom. Ján Krstiteľ Vianney to počul. Vyšiel z lavice, kľakol si pred ním a povedal: „Odpusť mi, že som taký hlúpy.“

Na pšeničnom poli boli skoro všetky klasy sklonené k zemi. Iba niekoľko vzpriamených stebiel sa pozeralo radostne k nebu, na okolostojacich i na svojich spoločníkov.

„My sme najlepší,“ vrieskali. „Neohýbame sa ako otroci, naozaj sa dá povedať, že sme pánmi udalostí a ovládame situácie.“Ale vietor, ktorý pozná život lepšie ako všetci, sa uškŕňal: „ Čo by nestáli vzpriamene,  … keď sú prázdne!“

Nehraj sa na bossa, keď ním nie si. Netvár sa ako najmúdrejší, najskúsenejší, pretože nie si najmúdrejší, ani najskúsenejší. Nemysli si, že tvoje názory sú najlepšie, pretože tiež sa môžeš mýliť. A nesnaž sa byť všade prvý v rade, lebo sa ti môže stať, že ti povedia: uhni, zacláňaš.

Buď skromný. Menej hovor a viac počúvaj. Pomáhaj druhým, aj keď vieš, že nič za to nedostaneš a možno sa ti nikto ani nepoďakuje. Ale ty nezabudni povedať každému „ďakujem“ aj za hocijakú drobnosť, alebo samozrejmosť, ktorú pre teba niekto spraví.

Pokora ti umožní rásť v láske…

Príbeh z ruksak.sk