Osamelý uhlík

Martin zvykol chodiť vždy na nedeľné bohoslužby. Potom si však pomyslel, že farár i tak stále opakuje to isté, a prestal chodiť do kostola.

O dva mesiace, v jeden studený zimný večer, mu niekto zaklopal na dvere. Bol to pán farár.

Asi ma chce presvedčiť, aby som sa vrátil, preto prišiel, pomyslel si Martin. Uvedomil si, že mu nemôže povedať skutočný dôvod, prečo nechodí do kostola: neprestajne sa opakujúce kázne. Musí si nájsť nejakú výhovorku, a kým premýšľal, posunul ku krbu dve stoličky a začal hovoriť o počasí.

Kňaz nepovedal nič. Martin sa niekoľkokrát snažil nadviazať rozhovor, no napokon sa tiež odmlčal. Obaja takto mlčky hľadeli do ohňa dobrú polhodinu.

Potom kňaz vstal a pomocou halúzky odhrnul jeden žeravý uhlík ďaleko od ohňa. Uhlík nemal dosť tepla nato, aby horel, a tak začal pomaly zhasínať. Martin ho preto rýchlo vrátil do stredu pahreby.

„Dobrú noc,“ povedal kňaz a zdvihol sa na odchod.
„Dobrú noc a veľmi pekne vám ďakujem,“ odvetil Martin.

Nech je uhlík akokoľvek žeravý, ak ho oddelíme od ohňa, rýchlo vyhasne.

Keď sa človek vzdiali od spoločenstva, nech by bol akokoľvek inteligentný, nedokáže si zachovať silu svojho plameňa. Budúcu nedeľu sa vrátim do kostola, pomyslel si.