Zlatá medaila

Bolo to na olympijských hrách v roku 1928 v Amsterdame. V šerme stáli proti sebe Talian a Francúz Gaudin. Šlo o zlatú medailu. Obaja muži šermovali ako zúriví a diváci sa pozerali so zatajeným dychom. Francúz mal zlú pozíciu, lebo dlhý Talian mal nad ním veľkú prevahu v dosahu. Gaudin útočil čoraz prudšie, takže útok a odraz nasledovali bleskurýchle za sebou.

Tu zrazu zasiahli rozhodcovia. Prestávka! Jeden z nich sa domnieval, že videl, ako Talian Francúza zasiahol. Radmi divákov prešla vlna povzdychu. Ak Francúz dostal zásah, bola zlatá medaila stratená…
Konečne sa rozhodcovia dohodli. Ich hovorca vystúpil a oznámil: „Nijaký zásah!“ Diváci si vydýchli.

Vtedy si Francúz strhol prilbu, zdvihol fleuret na hruď, podišiel o krok k rozhodcom a povedal: „Je suis touché – zasiahol ma!“
Rozhodcovský rozsudok bol v jeho prospech, no on ho neprijal. Pravda bola preňho cennejšia ako ľsťou získaná zlatá medaila.

Spravodlivý a charakterný človek hovorí pravdu, koná spravodlivo a žije v pravde. Na pravdivý život treba mať silu a odvahu. Mnohí z nás vypočítavo alebo zbabelo cúvnu.

Ak máš dar viery a poznáš Pravdu – a nežiješ podľa nej… nezdá sa ti to hlúpe a zbabelé? Neklam sám seba, že si „nevidel zásah“, že si nepočul, ako máš žiť. V  tomto prípade pravda = život … večný.

Príbeh z ruksak.sk

Čo všetko nás oddeľuje

Jeden múdry moslimský sufi nasadol na loď, aby sa preplavil na druhú stranu mora. V polovičke cesty sa rozpútala taká prudká búrka, že vysoké vlny hádzali loďou hore-dole, akoby bola stebielkom. Všetci sa veľmi báli. Niekto sa veľmi modlil, niekto kričal a ďalší hádzal všetky svoje veci do mora. Len múdry sufi bol pokojný.

Keď sa búrka vybúrila a na tváre cestujúcich sa vrátila farba, niektorí sa obrátili na múdreho sufiho a pýtali sa ho:

„Ako to, že ty si sa nebál? Nevšimol si si, že medzi nami a smrťou bola iba drevená doska?“

„Áno, ale vo svojom živote som videl, že často to bolo ešte menej.“

Čo nás delí od smrti? Je naozaj hranica medzi životom a smrťou taká tenká?

V posledných mesiacoch života sa donovi Boscovi chodilo ťažko. Kto ho tak na dvore videl, často sa ho pýtal: „Kam, don Bosco, kam?“ Odpovedal vždy rovnako: „Do neba.“

Mohli by sme všetci povedať, na každom kroku svojho života: „Idem, Pane.“

Príbeh z knihy – Niekedy stačí jeden slnečný lúč (Bruno Ferrero)

 

O nasledovaní Krista a o pohŕdaní všetkými márnosťami sveta

„Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách“ (Jn 8, 12), hovorí Pán.

Stáva sa, že mnohí, hoci často počúvajú evanjelium, predsa sú ním len nepatrne dojatí, lebo nemajú Kristovho ducha.

Ale kto chce celkom a správne rozumieť Kristovým slovám, ten sa musí usilovať prispôsobiť celý svoj život podľa Krista.

Veru, nadšené slová nerobia človeka svätým a spravodlivým, ale iba čnostný život ho urobí milým Bohu.

Márnosť je nasledovať žiadosti tela a túžiť po tom, za čo neskoršie budeme musieť znášať ťažké tresty.

Márnosť je dbať len na prítomný život a nehľadieť na to, čo príde po ňom.

Lebo tí, čo sa pridŕžajú svojej zmyselnosti, poškvrnia si svedomie a stratia Božiu milosť.

Myšlienky z knihy Nasledovanie Krista  (Tomáš Kempenský).